Denná Tlač

U dospelých narastajú úzkosti o svoj zdravotný stav a hypochondria. Odborníčka radí, kedy vyhľadať pomoc

Úzkosť a hypochondria sú stále častejšie príznaky medzi dospelými ľuďmi. Potvrdila to psychologička Silvia Mamoňová Lorencovičová z ambulancie klinickej psychológie v Nemocnici AGEL Zvolen.

Úzkosť súvisí so schopnosťou predvídať budúce deje, a teda mať prirodzený strach, ktorý nás pudí ku vystríhaniu sa určitým veciam a konaniam v snahe ochrániť samých seba či blízkych.

Problém podľa odborníčky nastáva, keď je tento strach enormný, neprimeraný situácii a predostiera množstvo katastrofických scenárov.

„Strach je prirodzená reakcia organizmu na ohrozenie. Problém je, keď neodznie spolu s odznením nebezpečia, a transformuje sa do chronicky prežívaného strachu, do úzkosti. Úzkostné poruchy vnímame ako kombináciu telesných a psychických prejavov, ktoré nie sú zapríčinené nijakým reálnym nebezpečenstvom. Tieto stavy výrazne obmedzujú život na viacerých úrovniach, a to v osobnom živote, vo vnímaní zdravotného stavu, v pracovnej oblasti,“ uviedla Silvia Mamoňová Lorencovičová.

Podľa jej slov sa úzkosť prejavuje vo forme náhlych záchvatov (spontánna úzkosť, panický atak), pri typických situáciách (fóbická úzkosť), alebo ako trvalý kolísavý stav. Pokiaľ sa objaví iba pri myšlienke na ohrozujúcu situáciu, hovoríme o anticipačnej úzkosti.

Hypochochondria patrí medzi neurotické, stresom podmienené poruchy, spolu so sociálnou fóbiou, agorafóbiou. Ide o stav, kedy človek zažíva neprimerané a výrazné obavy o svoj zdravotný stav. Nie je to „nahováranie si“ v pravom slova zmysle, ide o nástojčivú myšlienku, ktorej je ťažko sa racionálnymi presviedčaniami zbaviť.

Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že 20 až 25 % ľudí prežíva v určitom období života nejakú podobu úzkostnej poruchy. Príčiny úzkosti sú komplexné, zahŕňajú biologické, psychologické a sociálne faktory, a teda zdedené faktory, temperament človeka, rané vzťahy s blízkymi osobami, pocity bezpečia a lásky, ktoré sú pre človeka primárnou potrebou.

„Ak na niektorej z týchto úrovní nastanú nedostatky, môže to viesť k psychickým poruchám vrátane úzkostných,“ dodala Mamoňová Lorencovičová.

Úzkostné poruchy zaznamenali masívny nárast v celom 21. storočí. Od roku 2022, najmä po pandémii COVID-19, sa ich počet na Slovensku strojnásobil. Podľa odborníčky je ťažképovedať, čo konkrétne môže za týmto stúpajúcim číslom.

„Osobne si myslím, že za to môže viac faktorov ako dostupnosť informácií na internete, sebadiagnostika, tlak z okolia, z existenčných strachov, tlak na seba samého, strach z nedostatku dostupnosti zdravotnej starostlivosti,“ vysvetľuje psychologička.

Motiváciou ľudí k nadmernému vyhľadávaniu zdravotných príznakov na internete je najmä strach a zvedavosť. Informácie sú tak po ruke a hneď, napríklad v smartfónoch, ktoré vlastní takmer každý človek. Problém je podľa psychologičky v zaplavenosti a často v nefiltrovanosti týchto informácií, ktoré miestami prinesú úľavu, no miestami však strach ešte viac podnietia.

„Keď je strachu veľa, keď pozornosť centrujeme na určité naše miesta, oblasti s myšlienkami, že čosi nie je v poriadku, tento stres môže mať škodlivý účinok na všetky vnútorné systémy v tele, na imunitný systém, na tráviaci, srdcovo-cievny, na mnohé oblasti mozgu, napríklad zmenšovanie objemu buniek v hipokampe pri depresii,” uviedla Silvia Mamoňová Lorencovičová.

Dodáva, že je dôležité, aby sme úzkosť dokázali regulovať, dokázali každodenný stres spracovávať zdravými aktivitami ako je šport,psychohygiena, dýchacie cvičenia či dostatočný čas pre seba. To nám odpúta pozornosť od strachu a dokážeme prežívať emócie tam, kde práve patria, a nebudú najmä potlačené do seba.

V prípade, že človek pociťuje úzkosti, treba podľa odborníčky vyhľadať pomoc psychológa alebo psychiatra už pri prvých príznakoch.

„Radšej hneď pri prvých príznakoch, ktoré môžu byť telesné, ako potivosť, triaška, zhoršené videnie, spolu so psychickými, akoneodklonitelnosť myšlienok, neschopnosť myšlienky zastaviť, ako po rokoch, kde sú vzorce správania už zafixované a človek sa na obmedzovanie akosi privykol,” radí na záver psychologička Silvia Mamoňová Lorencovičová.