Denná Tlač

Týždeň očami Pavla Urbana: Polícia zasahuje, ľudia umierajú a Fico mlčí

Týždeň po zverejnení informácie o brutálnom zásahu policajta, ktorý sa skončil smrťou muža, sa konečne začalo naplno hovoriť o tom, či v policajnom zbore všetko funguje tak, ako by malo.

Doteraz sme boli iba svedkami naháňania policajtov, ktorí údajne poškodzovali práva ľudí blízkych súčasnej moci, ale pod koberec sa zamietali správy o zlej situácii v policajnom zbore.

Žiaľ, agresivita sa prejavuje aj v celej spoločnosti, ale politické špičky ju neutlmujú, ale skôr podnecujú.

V týchto dňoch si pripomíname 35. výročie Nežnej revolúcie a brutalitu vtedajších bezpečnostných zložiek proti protestujúcim v bývalom Československu. Po 17. novembri 1989 sme si mysleli, že občania budú v bezpečí a polícia ich bude chrániť, ako aj má napísané na autách „Pomáhať a chrániť“. Žiaľ, niekedy to nie je pravdou, o čom svedčí aj nedávny prípad z Košíc, kde podľa oficiálnych správ policajt na smrť dobil muža.

Vyvolalo to samozrejme veľký rozruch v spoločnosti, aj keď sa zdalo, že sa to podobne ako v menej závažných prípadoch zametie pod koberec. Údajne šlo o bezdomovca, ktorý opakovane kradol v obchodoch a polícia jednoducho zakročila. Urobila to však tak, že zadržaný už nie je medzi nami. Po mediálnom „humbugu“ sa konečne ozval aj minister vnútra a omnoho neskôr aj samotný policajný prezident.

Opozícia samozrejme žiada hlavu ministra, ale podľa dostupných informácií premiér Robert Fico mlčí. Pre neho je dôležitejšie pripravovať svoj slávnostný snem, obhajovať Vladimíra Putina, ako vysloviť aspoň ľútosť nad udalosťou a povedať, že sa vyvodí adekvátna zodpovednosť. Bude to pravdepodobne individuálne zlyhanie jednotlivca, čo minister vnútra stále opakuje a nie problém v policajnom zbore. Zaujímavé je, že tentoraz sa ihneď chytili tejto verzie a v prípade atentátu na premiéra, aj keď nič tomu nenasvedčuje, sa stále omieľa slovko sprisahanie a nie konanie jednotlivca.

Spomenul som 17. november 1989, lebo pred týmto dátumom sa takéto zásahy policajtov neriešili. O nich verejnosť jednoducho nevedela. Komunistický režim to vedel ututlať a nechce sa mi veriť, že sa niečo podobné neopakuje. Pripomínam, že Robert Fico bol vtedy mladým perspektívnym komunistom. Všetko by to bolo pravdepodobne podobné nebyť médií, ktoré ľuďom pripomenuli, že ubehlo už 35 rokov od pádu komunistov a takéto konanie polície nemôže byť akceptovateľné.

„Sľúbili sme si lásku“, znelo na námestiach v roku 1989. Teraz sa táto láska akoby vytratila a znovu sme svedkami agresívneho správania v takmer celej spoločnosti.

Pred niekoľkým dňami som bol v jednom nákupnom stredisku svedkom hádky medzi nakupujúcim a predavačkou. Slová, ktoré si vytrpela nevinná pracovníčka obchodu, nemôžem zo slušnosti ani zopakovať. „Takú ti jednu strelím, že nebudeš vidieť na oko“, je tá najjemnejšia časť slovného prejavu zúrivého zákazníka.

Kam sme sa dostali a prečo je tomu tak? Odpoveď určite musia dať sociológovia, ale aj bez nich vidíme, že najagresívnejší najlepšie prechádzajú v spoločnosti. Napomáhajú tomu aj verejne činné osoby, z ktorých úst možno počuť často slová napomáhajúce k takémuto vývoju.

Nevyberané slová môžu často napáchať viacej škody, ako samotný agresívny čin, lebo prostredníctvom sociálnych sietí si nájdu svojich obdivovateľov, ktorí si povedia, že keď to môže vysloviť predstaviteľ politického výkvetu v krajine, tak prečo by som nemohol aj ja.

Z agresívnych slov sa často prechádza aj na agresívne činy. Dajme si na to pozor a preto pán premiér Robert Fico vystúpte pred verejnosť.